Vonku začína búrka...z belasej oblohy kvapka po kvapke padajú k zemi drobné, studené a smutné. Slnečnice odvrátili svoje tváre a inokedy žiariace pole vyzerá chmúrne. Slnko zmizlo za sivomodrými hustými mrakmi. Všetko tak zváštne stmavlo ...je akosi mŕtvo. Dusno, ticho a bezvetrie. Kde tu sa mihne odraz mojeho ja..utieklo mi. Keď som sa včera zahľadela do zrkadla, všetko stratilo zmysel. Nie...nie pre niečo fyzické. Preto, že ja som ..ale nežijem. A preto sa moje ja rozhodlo, že odomňa odíde. Ja netuším kam. Kam mohlo ísť? Možno aspoň ono prekonalo strach a išlo za snami. Za mužom, ktorého milujem. Za ženou, ktorú som milovala?Ako viem kedy milujem a kedy nenávidím? Malo to odísť, no moje ja odišlo namiesto trpkých spomienok. Potrebujem ho nájť, ved bez neho už nedokážem myslieť. Na strach, na niečo pekné. Nedokážem čítať, ani jesť. Moje ja...MOJE JA? Keď sa vráti už sa nebudem báť. Sľubujem...
Komentáre